Štart pri horárni
Auto sme nechali pri ceste zo Zuberca do Hút, kúsok od horárne pod Bielou skalou. Miesta tam veľa nie je, takže v lete radšej príď skôr. My sme vyrážali ráno a vôbec sme to neľutovali.
Od horárne ide hore červená značka a tej sa drž až na vrchol. Hneď na začiatku sa od nej odpájajú lesné cesty, ktoré vyzerajú lákavo, ale nikam ťa nedovedú. Stačí sledovať červené pásiky na stromoch.
Ešte jedna vec skôr, než vyrazíš. My sme sa dolu nevracali k autu, ale zišli sme cez sedlo Pálenica do Zuberca. Ak to chceš spraviť rovnako, premysli si vopred, ako sa dostaneš späť k horárni. Viac o tom nižšie.
Lesom hore
Prvá hodinka je čisto lesná. Najprv drevené schody so zábradlím, potom úzky chodník plný koreňov. Ráno sa cez smreky predierali lúče a v lese bolo ticho, počuť bolo len vlastné funenie.
Do kopca to ide od začiatku, nebudeme klamať. Stúpanie je ale rovnomerné, žiadne zúfalé steny, takže sa dá ísť svojím tempom.
Odbočka ku krížu
Po čase sa z chodníka odpája krátka odbočka na skalnú vyhliadku s krížom a malým zvončekom. Tu nás to prvýkrát poriadne zastavilo. Les sa zrazu otvorí a pod tebou leží celá Orava, lúky, lesy aj dediny.
Z druhej strany už vidno biele veže, kam ešte ideme, a v diaľke sa leskne Liptovská Mara. Zazvonili sme, spravili pár fotiek a vrátili sa na červenú. Tých pár minút navyše za to naozaj stojí.
Konečne nad lesom
Za vyhliadkou ide chodník príjemnejšie a je dobre vyznačený. Les postupne redne, pomedzi stromy začne presvitať Liptov a potom zrazu ostane len kosodrevina. A vtedy sa začnú ukazovať prvé biele skaly.
„Oravské Dolomity“
Úprimne, kvôli tomuto sem chodíme. Z kosodreviny trčia vápencové veže a ihly a človek má na chvíľu pocit, že nie je na Orave, ale niekde v Taliansku. Preto sa im aj hovorí „Oravské Dolomity“. Chodník sa medzi nimi prepletá úzkymi priechodmi a na jednom mieste sme sa cez skalné okno pozreli na hrebeň, po ktorom sme práve išli.
Pozor na reťaze. Sú tu na skalnatých úsekoch a ďalšie ešte tesne pod vrcholom. Nič hrozné, ale chce to pevnú obuv, poriadne sa chytiť a zbytočne sa nepozerať dolu, ak ti výšky nerobia dobre. Mokrá skala je šmykľavá. S malými deťmi by sme si to dobre rozmysleli.
Hore
Vrchol je skalnatý, ale miesta na sedenie je dosť. Na jednu stranu hrebeň Roháčov, na druhú Liptov s Liptovskou Marou a priamo pod nohami Zuberec. Kým sme tam sedeli, od Liptova sa pritiahli mraky, no výhľad nám nevzali.
Tu sme si dali poriadnu pauzu. Desiata, voda, chvíľa ticha. Nikam sa neponáhľaj, toto je tá časť, kvôli ktorej si šiel hore.
Dolu cez Pálenicu do Zuberca
Späť sme nešli tou istou cestou. Z vrcholu sme pokračovali po červenej ďalej po hrebeni, cez kosodrevinu a skaly dolu do sedla Pálenica. Trvá to asi 50 minút a celý čas máš pred sebou Brestovú a Salatíny, takže sme išli skôr pomaly.
V sedle sme odbočili na žltú a tá nás doviedla lesom až do Zuberca. Počítaj zhruba s dvoma hodinami. Hore je to príjemné, nižšie chodník zostrmie a po daždi býva blatistý, palice sa tu hodia. Posledný kúsok ideš po asfaltke na kraji dediny.
Háčik je v tom, že auto ostalo pri horárni. Zo Zuberca je to k nej po ceste asi pol hodiny pešo, len sa ide po krajnici popri autách. Lepšie je nechať jedno auto v Zuberci alebo sa dohodnúť, že ťa niekto vyzdvihne.
Iné možnosti, ako zísť
Rovnakou cestou späť. Najjednoduchšie, ak nechceš nič riešiť. Z vrcholu po červenej cez skaly a lesom k horárni, za hodinu a pol až dve si pri aute. Na reťaziach dolu ber pomaly.
Cez Brestovú k lanovke Roháče – Spálená. Ak máš ešte sily v nohách, v sedle Pálenica nezabočíš na žltú, ale pokračuješ po červenej na Brestovú (1 934 m), asi hodinu. Z nej po modrej na hrebeň Predného Salatína a k hornej stanici lanovky Roháče – Spálená, ktorá ťa zvezie dolu na parkovisko. Najdlhšia, ale asi najkrajšia verzia, s výhľadmi do Roháčskej doliny. Prevádzku lanovky si pozri vopred na stránke strediska a aj odtiaľ budeš potrebovať odvoz k horárni.
Káva a koláč
Po túre sme si ešte skočili na kávu a niečo sladké. V Zuberci je na to napríklad Cafeterium Zuberec, ďalšie tipy nájdeš v sekcii Pohostinstvá.